Fyzika na kolesách

Makise KurisuUž znova som sem veľmi dlhú dobu nepísal, pretože sa nič až tak zaujímavé dlho nestalo. (Hej, som lenivé hovädo, je to tým…) Našťastie alebo skôr bohužiaľ sa to minulý týždeň zmenilo a stalo sa toho toľko, že mám celkom problém vôbec vymyslieť, ako to spísať do článku. Pred nejakou dobou sa ma profesor fyziky z našej školy spýtal, či by som mal záujem ísť na akciu spojenú s fyzikou. Bol by som týždeň preč, pocestoval si trochu po svete a prezrel si rôzne fyzikálne inštitúty spolu s ďalšími ľuďmi v mojom veku, ktorý majú záujem o fyziku. Aj napriek mojej nenávisti k fyzike (Fyzika mi ide dosť dobre, proste ju nenávidím ako predmet.) som sa rozhodol povedať, že pôjdem rád. Predsa len, bolo to zadarmo. Kto by nešiel cestovať zadarmo? (Nabudúce už nepôjdem ani keby platili.) Akcia sa volala Fyzika na kolesách, aj keď ja by som celú akciu zhrnul skôr ako „Fyzika v autobuse“, „Fyzika v liehu“ alebo to najvýstižnejšie, „Lieh v autobuse“. Akciu by si normálny ľudia možno užili, ale viete. Ja som proste ja, veď viete. 😀

Aj keď moja mama panikárila už vyše týždeň pred odchodom ja som sa o to takmer nezaujímal až tak do dvoch dní pred odchodom. Jediné o čo som sa staral bolo, aby som pred odchodom stihol dokončiť nový web Lightning Softu. (Asi ste prvý, kto to vidí mimo náš tím 😀 ) Musel to byť hotové a funkčné pre prípad, že by som sa z cesty už nevrátil, bola by škoda stratiť toľko roboty… Jediný problém pre mňa nastal deň pred odchodom, kedy som už bol skoro zbalený, ale zistil som, že sa mi moja (Ja ju vlastne len strážim, ale verím, že už je moja 😀 ) plyšová mačička nezmestí do tašky. Že je divné, keď skoro 19 ročný chalan nezaspí bez plyšovej mačky? Nebojte, problém nie je, že nezaspím bez jednej plyšovej mačičky, ale bez dvoch, z ktorých je jedna veľká skoro ako moja sestra… A ak si myslíte, že je to moc, tak sa skúste zamyslieť nad tým, že väčšina násťročných sa nie je schopných zabávať minimálne bez alkoholu. Moje úchylky sú oproti tomu ako nič.

Motoko a Cougar

Aj napriek tomuto problému som sa o deň na to, bohužiaľ len s jednou mačkou, vybral na vlakovú stanicu aby som sa mohol vydať na dlhú cestu. Prvá zastávka bola Bratislava. Išli sme tam so spolužiakom, ktorého veľmi nemusím, ale dá sa na ňom celkom dosť nasmiať, takže som to nejako prežil. Až na to, že sme omylom vyšli z vlaku o pár hodín skorej sme sa do Bratislavy dostali v pohode a aj napriek tomu, že som sa rozhodol nás od stanice navigovať pešo až do hotela, došli sme tam živý a nestratený. (Prvý a posledný krát, čo som sa za celý výlet nestratil.) Na hoteli sme dostali účastnícke tričko (Nič moc, pred rokom bolo zelené!) a dostali kľúče od izieb. Ja a spolužiak sme boli každý v inej. Keď som do izby vošiel, zistil som, že sú tam tri postele z toho jedna už obsadená, ale spolubývajúci nebol nikde. Tak som sa pripojil na prúd, internet a začal oddychovať. Z tohto sa nakoniec stal zvyk a každý deň som sa tešil len na to, keď nájdem voľnú zástrčku, pripojím sa na wifi a budem môcť komunikovať s ľuďmi, ktorý so mnou nešli. 😀

Môj pokoj mi bohužiaľ narušil spolužiak, ktorý sa rozhodol, že nám bude spolu veselšie (chyba) a tak sa mi rozložil v izbe. Čoskoro na to prišiel môj druhý spolubývajúci. Knihu vraj nemáte súdiť podla obalu, ale na neho mi stačil jeden pohľad, aby mi došlo, že on bude ten, okolo ktorého sa bude točiť všetka „zábava“ a ja budem vďaka nemu vždy pri nej… Samozrejme som mal pravdu, až na to, že som a od nej neskôr vzdialil, pretože spolubývajúci sa mi menili skoro každý deň. 😀 Najbližšiu asi tak hodinu až dve nám o sebe porozprával, ja som si vďaka tomu stihol potvrdiť svoju teóriu,ale zistil som, že asi bude mať aj niečo v hlavne narozdiel od prvého dojmu. So spolužiakom sa už samozrejme dohadovali na tom, ako sa večer bude piť a ja som len počúval a čakal na čas, kedy sme sa mali vydať na cestu na zahájenie celej akcie. Na izbu medzi tým prišiel druhý spolubývajúci, ktorý tu už raz bol a tak sme sa spoliehali, že nás tam dostane. Keď sme odchádzali sa k nám pridali ešte dvaja spolubývajúci spolužiaka a tak sme sformovali našu 5-člennú skupinu, v ktorej sme strávili prvé dni.

Až na malí problém so zháňaním lístkov sme úspešne na zahájenie dorazili a dokonca aj na čas. Celkom ma zaujalo, že aj keď to bol uterákový deň, bol jediný človek s uterákom ktorého som videl, spolubývajúci, ktorého sme prenasledovali aby sme sa nestratili. Keď sme vošli do miestnosti, kde sa malo konať zahájenie, ma zarazilo, čo som videl. Teda skôr nevidel. Nikde som na prvý pohľad nezbadal žiadne jedlo a ani po usadení som nikde nevidel niečo, z čoho by som sa najedol! Jediné, čo som dostal, bol pohár šampanského na prípitok. (Už chápem prečo museli mať všetci účastníci viac ako 18 rokov.) Pokiaľ sme konečne dostali jedlo (neboli to rezne) sa všetci spolu začali rozprávať a ja som usúdil, že je čas zapnúť wifi a ísť sa rozprávať na Facebook. 😀 Napriek tomu, že fyzikov tam, keď odrátam organizáciu nebolo ani 5, tak sa okolo mňa odohrávalo dosť rozhovorov o fyzike, čo mi celkom vadilo. Baviť ma to začalo až keď sa snažil niekto vysvetliť rýchlosť tmy a ja som sa rozhodol, že sa podelím o kus Cimrmanovského múdra a ozrejmím im aj s teóriou poznania. Potom sa začali hrať fyzikálne šarády. Samozrejme som chcel využiť svoje umelecké nadanie pri kreslení, ale môj nákres achimédovej vane (No idea…) veľký úspech nezožal. Po nich sa šla hrať vonka nejaká zaujímavá hra s hádzaním vecí po iných veciach. Z nejakého neznámeho dôvodu moje okolie vytušilo, že mám rád mačky a začali mi hovoriť, ako mačky radi nemajú. A odvtedy som tam nemal rád nikoho. Taktiež bolo pre mňa zavedené meno Catman. (Bližšie sa k Batmanovi asi ešte nejakú dobu nedostanem.) Potom sme si ešte stihli zahrať s kúskom našej skupiny celkom zaujímavé piškvorky (odkazom si nie som istý, my sme to hrali na tabuli) a vybrali sme sa na hotel.

Po návrate na hotel sa rozhodlo ísť hľadať obchod a nakúpiť alkohol. Našťastie sa nám ešte pred príchodom na hotel podarilo dostať približné súradnice najbližšej večierky a tak sa neblúdilo dlho. Pridalo sa k nám celkom dosť ľudí z hotela. Všetci sa začali predstavovať, mená som si samozrejme nezapamätal, vedel som len, že tam máme dvoch Kubov a tak sa pre mňa nakoniec Kubo volal každý. Keď sa spolužiak snažil predstaviť “Ja som Tony slečny.” tak ho nikto nerozumel a moje zreferovanie “Ja som slečna Tony.” sa uchytilo a pár ľudí ho tak volalo až do konca. Keďže nás bolo priveľa a ja ľudí nerád, napojil som si sluchátka, prestal vnímať okolie a vykračoval si svojim tanečným krokom. To že som prestal vnímať sa mi veľmi neoplatilo, keďže som priamo rozkrokom napochodoval do takého malého stĺpiku, ktorý bráni v prístup áut. Alkohol sa nakúpil a došlo sa na hotel. Spolubývajúci sa rozhodol namiešať nápoj zvaný hašlerkovica, čo je vodka s hašlerkami a to začali piť. Z celoštátka webdizajnu som poučený, že nikdy nesmiete nechať ľudí piť vo svojej izbe. Našťastie aj keď sa nápoj začal miešať u nás na izbe, bolo nás len 5 a veľký bordel sa rozpútal až o poschodie vyššie. U nás na izbe sme nepili dokonca dvaja! Samozrejme ja som sa popri tom všetkom len maznal s Motoko a čakal, čo sa bude diať. Na chvíľu sme sa vybrali aj do „centra diania“, zvaného aj spolužiakova izba. Tam už ľudí bolo celkom dosť a alkoholu tiež. Ja som tam veľa nekomunikoval, všetci sa akurát divne pozerali na Motoko, možno sa nás aj niečo spýtali, ale už je to dávno. O deň na to sme mali vyrážať o 22:00 na VEĽMI dlhú cestu autobusom a keďže viem, ako sa v autobuse spí, rozhodol som sa ísť spať celkom rýchlo po tom ako sme tam prišli. Na izbu so mnou šiel aj ten, ktorý nepil. Bohužiaľ, narozdiel odo mňa nechcel spať, ale ťukať do klávesnice notebooku, ktorá mala strašne iritujúci zvuk. A tak skončil môj prvý deň a pokus o to, aby som sa vyspal…

rinne_no_lagrange-06-lan-tired-caffeine_crash-miserableVzhľadom na to, kedy sa podávali raňajky a kedy sme sa mali dostaviť na začiatok dnešného programu, som mal budík nastavený už na 7:00. Bohužiaľ nášmu úžasnému spolubývajúcemu začal ten jeho zvoniť už 6:15 a to svinstvo neprestalo zvoniť až do tej siedmej, chlapca ani nehlo a kde ten mobil má som netušil. Aj keď si nie som istý, či som bol hore, pobalil som sa a dotrepal na raňajky. Vedel som, že je to posledné jedlo, ktoré mi platia, organizátori (Nakoniec sme dostávali raňajky skoro každý deň.) a tak som sa snažil zožrať čo sa dalo. Aj keď som sa snažil napchať, zjedol som ako prvý z našej 5-člennej skupiny a dostal na výber. Odísť hneď so spolubývajúcim, ktorý sa včera osvedčil ako navigátor, alebo zostať so skupinou. Našťastie som sa rozhodol odísť hneď, keďže naša skupina prišla až na polovicu prednášky, ktorou začínal náš dnešný program. Cestou na miesto sa nestalo nič zaujímavé. A čo tie prednášky? Aj bez záujmu o fyziku, by vás mohol zaujať trailer alebo vzhľad plagátov, ktoré boli inšpirované filmom Avengers. (Myslím, nevidel som to a ani neplánujem.) Prvú prednášku mal celkom dosť starý pán a volala sa „Ako Higson ku svojej hmotnosti prišiel“, dosť ma zaujala a ten pán aj napriek veku vedel rozprávať veľmi zaujímavo.Neo Armstrong Cyclone Jet Armstrong Cannon O čom bude druhá prednáška sme sa pýtali organizátorov už deň dopredu, pretože názov „Fyzika medzi zemou a nebom“ nám toho veľa neprezradil. Povedali nám, že netušia a ten profesor vždy príde s niečim nečakaným. A tak sa aj stalo, prednášku začal výstrelom z dela a celá potom pojednávala o tom, ako ten výstrel fungoval, o putovaní vzduchom, aerodynamike a tak podobne. Tú som bohužiaľ kvôli únave od polovice veľmi nevnímal. A tretia prednáška? Vlastne neviem, už som nemal silu a Drujd mi vtedy akurát poslal odkaz na komix (manhwu), o mne, keby som sa pridal k yakuze. (Hello Mr Teddy, je to úžasné, toho chlapíka už teraz zbožňujem :-D) Prednášky skončili okolo obeda a čo po obede? 3 hodiny voľna aby sme potom mohli mať dvojhodinovú exkurziu po areáli FEI a potom ďalších 5 hodín voľna! V hospodárení s časom bola organizácia fakt strašná a srala ma celú dobu, veď ešte uvidíte.

Exkurzia nebola ničím zaujímavá. Možno len to, keď nám ukázali jadrový reaktor, ktorý by teoreticky mohol byť funkčný, keby im nezakázali doniesť do neho palivo a tým sa celá jeho stavba stala zbytočná. Po nej sa naša skupinka rozhodla ísť pozerať s jedným z organizátorov nejaký film. Ja už som fakt potreboval pokoj a nabíjačku, takže som si našiel pekné miestečko s prúdom, kde nik nebol a začal si čítať novely ku Kagerou Project. (Úžasná vec, až na preklad z tumblru… :-D) Po asi hodine a pol čítania som sa rozhodol spojiť s mojou skupinkou v miestnosti, kde sme mali odloženú batožinu. Keď som prišiel stále pozerali film. Volalo sa to Pulp Fiction. Počul som o tom veľa na internete, ale ako som to tak pozeral, bola to proste blbosť. Neviem koho som teraz urazil, ale mne sa to prose nepáčilo a to som videl len kus. (Ešte sa nesťažujte, ako som ho dopozeral je zaujímavé tiež.) Okolo deviatej organizátor z miestnosti odišiel a o 5 minút na to do nej nabehol nejaký starý chlapík (asi vlastník budovy) s tým, že sme podpísali dohodu, smieme tu byť len do 22:00, ak neodídeme tak nás tu zamkne a budeme platiť pokutu a tak. Zaujímavé bolo, že v miestnosti boli len študenti stredných škôl a ani jeden organizátor a tak sa chlapík celú dobu pozeral na mňa, ako keby som vedel o čom hovorí. To bolo asi bradou… Nezávisle na tom, čo dedo hovoril, sme okolo 21:30 vyšli pred budov a šli čakať na autobus. Celkom ma pobavilo, keď sa zľakol hlúčik Bratislavčaniek, ktoré neboli s nami na hoteli, keď videli trčať hlavu Motoko z ruksaku. Naša skupinka si chcela ísť sadnúť dozadu a mala naplánované robiť celou cestou bordel. Ja som si chcel oddýchnuť a tak som sa rozhodol sadnúť si od nich kus ďalej a ku mne sa pripojil ďalší člen, ktorý sa zhodou okolností fakt volal Kubo a tak som s jeho menom nemal problém. Mal som celkom šťastie, lebo z neho sa stal nakoniec jediný človek, s ktorým som bol ochotný a schopný tráviť čas. A tak sme vyrazili z Bratislavy na asi 18 hodinovú cestu autobusom do Hamburgu.

Germany (Hetalia)

 

Aj keď spánok v autobuse je veľmi náročný ako na telo tak na ducha, s využitím Motoko ako vankúšika som sa snažil, ako sa len dalo. Bohužiaľ celá cesta mala jeden problém, ktorého som sa bál už odkedy som zistil, aký program vlastne celá akcia bude mať. Do Nemecka sa cez Českú republiku, v ktorej som nebol odkedy ma nechala moja milovaná Ryuu a čistou náhodou, sa šlo až do Brna rovnakou cestou, ako keď som chodil k nej. A samozrejme ma v Brne zobudili… Našťastie som bol pripravený a Motoko mal so sebou hlavne ako antidepresívum a tak som celé Brno rozprával s ňou až pokiaľ som znova na chvíľu nezaspal. Dúfam, že to spolusediaci Kubo nepočul, sedieť vedľa niekoho takého v noci je celkom strašidelné. Veľa si už z cesty nepamätám, len že keď som na jednej zastávke v noci vystúpil, boli vedľa mňa dvaja organizátori s vlastnoručne ubalenými cigaretami. Nevoňali ako normálne cigarety a tak som trochu nabral podozrenie, ktoré sa o dva dni na to potvrdilo, keď som videl organizátora, ktorý bol tak zhúlený, že som to spoznal aj ja. Ale aby som sa nesťažoval len na organizáciu, aj vodiči autobusu boli zaujímavý. V Nemecku sa nestratili raz, ale hneď niekoľko krát a ich zvykom bolo, dávať si 30 minútové prestávky vždy tak 10 minút pred cieľom cesty.

Po dlhom blúdení autobusu v Hamburgu sme konečne dorazili pred náš hostel. (Vraj je to niečo iné, ako hotel, ale prečo, to netuším.) Jeden organizátor nám oznámil, že sa bude spať v izbách po 6 a začal nás rozdeľovať podla toho, ako sme sedeli. Ja som skončil na izbe s Kubom, navigátorom, dvoma vysokoškolákmi a jedným čudným chalanom. A tým myslím fakt čudným, aj na moje pomery bol divný a trochu som sa ho bál. Deň pred ním, som o ňom počul, že veľa nehovorí a má celkom divnú povesť. Tá sa nakoniec aj potvrdila. Spal na posteli nado mnou a keď z postele vystrčil nohy, všimol som si, že celú dobu nosí jednu čiernu a jednu bielu ponožku, ale to až tak divné nebolo. Divné bolo to, že sa hrozne často bezdôvodne smial, dokonca aj cez noc. Keď sa niekto čudný (Alebo divný, medzi tým je rozdiel.) začne len tak bezdôvodne smiať, je to zlé a radím utekať, hovorím z vlastnej skúsenosti z oboch strán zážitku. 😀 Po ubytovaní a zvalení sa na postel som sa samozrejme znova pripojil na prúd a wifi a začal sa sťažovať online kamarátkam. Zaujalo ma, že som sa tu prvý krát stretol s wifi, do ktorej sa muselo zaregistrovať. Ešte viac ma potom prekvapilo, že až do návratu domov, som sa registrovať musel kvôli skoro každej wifi. Po asi pol hodine, sme sa celkom veľká skupina vydali na prieskum mesta  a pokus nájsť nejakú reštauráciu, kde by sme sa relatívne lacno najedli. Spolužiak chcel hľadať aj obchodné centrum na nákupy a tak som sa pridal, keďže som ja chcel zohnať nejaké suveníry pre moje ženy. (Sestra a kamarátky, čo ma nechcú. :() Samozrejme sa celá skupina pri snahe niečo nájsť stratila, rozdelila, znova stratila a nakoniec sme sa vrátili hladný, pretože sme zistili, že najviac sa nám vyplatí reštaurácia vedľa hostela… Keďže sme boli hladný a unavený, nákupy sa nekonali a so spolužiakom sme sa dohodli, že pôjdeme zajtra. Po tom, ako sme sa najedli, bolo na pláne nájsť potraviny, ale rozpršalo sa a nik nechcel ísť so mnou, pod moji krásnym (čítaj ružovým) dáždnikom a tak som sa mohol znova „napojiť“. Do obchodu sme sa už dostali celkom rýchlo a úspešne. Jednak preto, že som nenavigoval ja a druhak preto, že nám povedali kde presne je. Cestou sa nám podarilo stretnúť pár strašidelne vyzerajúcich ľahkých žien a pár pankáčov. (Hneď som si spomenul na môjho pankáča z webdizajnu. 🙂 )

Návrat taktiež prebehol úspešne a rozhodlo sa, že si dáme kus oddych a pôjde sa piť. Keďže som chcel materiál pre blog, celkom som sa tešil. Stretli sme sa v o dosť menšej izbe ako bola tá moja, aj keď tiež bola pre 6 ľudí v ktorej už bolo pár ľudí, ktorý pre moje príbehy nie sú až tak podstatný. (Sotva si pamätám, ako vyzerali, ale mám fotku. 😀 ) Najprv sa nič nedialo a začalo sa to rozbiehať, až keď prišiel môj spolubývajúci z prvého dňa, ktorý sa rozhodol, že normálne piť je nuda a tak sa bude hrať Človeče napi sa. Nemusíte byť práve alkoholik, na to, aby ste vedeli, že toto dobre nedopadne. Na izbe nás bolo asi tak 10, dole sa pilo a ja som bol na poschodovej posteli, pozoroval a smial sa, ako ostatný začínajú strácať motorické schopnosti a podobne. Hlavne môj spolužiak, ktorý buď nevie piť alebo sa ho opiť snažili, do týchto vecí sa veľmi nevyznám. Ľudia boli asi tak na 16 políčku, keď sa stalo niečo ešte zaujímavejšie. Aj napriek tomu, že podmienky na stenách izby boli po nemecky, niekomu sa podarilo vyčítať, že pitie alkoholu na izbách je zakázané. A ako sa tak pilo, hralo a hučalo, niekto zaklopal. Z mojej postele som mal krásny výhľad na dvere takže som zbadal ako jeden z prvých, že za dverami stála strážna služba hotela. To ticho ktoré v izbe po otvorení dverí nastalo… Ešte zaujímavejšie bolo, že na nás začali hovoriť po nemecky a jediný človek, ktorý po nemecky vedel dobre, mal problém sedieť. Jeden z nás si vyvodil, že asi chcú aby sme zavreli okno, ale myslím, že o okne nepovedali ani slovo. Po pokuse s nimi komunikovať po anglicky sa oni pokúsili komunikovať po rusky a nakoniec sa skončilo pri tom, že izbu majú opustiť všetci, ktorý v nej nebývajú. Tu sme sa rozdelili na dve skupinky. Jedna, ktorá sa rozhodla, že keď nie na hoteli, tak sa ide piť do mesta a druhá, ktorá nepila a už chcela pokoj. Všetci vieme v ktorej som bol ja a tak sme sa teda vydali pozrieť do spoločenskej miestnosti hotela a skúsili si zahrať biliard. V živote som to nehral a tak som samozrejme prehral, ale celkom ma to bavilo. Keď sme dohrali tak sme sa vrátili na izbu a začali relaxovať až spať. Čo som počul, tak druhá skupina len blúdila po meste a nič, kde by sa dalo piť nenašla, takže pili len to, čo si niesli so sebou. Pár členov akcie toho už malo pravdepodobne dosť, keďže sa rozhodli robiť fotky štýlom „Aha prechod! To si musím vyfotiť! A tu je smetiak! Ten tiež!“

 

Biliard

V stredu už nenastal ďalší odporný budíček, ale keďže sme odchádzali z hostelu skorej, ako deň pred tým, museli sme sa budiť už 6:40 a šli sme na raňajky. Na raňajky boli pripravené švédske stoly, takže sme sa každý snažili si toho nabrať, čo najviac a nažrať sa. Hlavne ja, keďže som si denné výdaje peňazí strážil a vďaka dnešným nákupom, som chcel minúť čo najmenej a teda vynechať, čo najviac jedla.Vybrali sme sa pozrieť na urýchľovač častíc v Desy. (Osobne to čítam ako [ďesi?]) Tu sme na začiatku dostali, pre mňa, celkom zaujímavú prednášku o časticovej fyzike v angličtine. A potom sme sa vybrali na prechádzku po areáli a k urýchľovaču. Tento inštitút je asi jediný, ktorý ma bavil fakt celú dobu návštevy, ale toto nie je blog o fyzike, ale o MNE (!!!) a tak o ňom toho veľa nepoviem. Poviem vám len to najvtipnejšie, čo som sa dozvedel.

V Desy nemajú urýchľovač len jeden, ale viacero. V každom z nich sa používa strašne silný prúd a v prípade závady, sú pripravené železné tyče s vysokým odporom, do ktorých sa tento prúd vyvedie aby sa predošlo nehode. Kontrolu toho, či to funguje si samy robili len na jednom a na ostatných to robila nejaká firma. Lenže po odskúšaní, firma zabudla zapojiť naspäť tieto ochranné obvody ostatných urýchľovačov, a tak pri jednom teste, bol všetok prúd odklonený len do ochranného obvodu jedného z nich. Železné tyče hrubšie ako ľudská ruka sa rozžeravili do červena, guma ktorá ich chránila začala horieť a urýchľovač takmer vyhorel. 😀 Odvtedy si všetky kontroly robia sami.

Po dlhej prehliadke sme sa vydali na miesto, kde sa staval ďalší urýchľovač. Šoféri sa samozrejme cestou stratili, ale to až tak nevadilo. Problém bol skôr ten urýchľovač a to, ako vyzeral. Ako by som to popísal? Videli ste už niekedy stavenisko na ktorom sa len začalo pracovať a je tam len pár malých búd?  Tak presne tak to vyzeralo. Rozdiel bolo len to, že v podzemí bol dlhý sivý tunel, ale nič viac tam fakt nebolo. Úžasná exkurzia… Počas nej sa ma jedno dievča spýtalo na to, prečo so sebou furt nosím Motoko a ja som zistil, že začať slovami „Mne vadia ľudia…“ nebol dobrý nápad, keďže sa hneď vzdialila. Čo už… Preťahovať som na túto akciu aj tak nešiel, ja som chcel… Neviem čo som chcel, ale bola to strašná chyba chcieť to. V tejto dobe by som za možnosť hneď zjaviť sa doma aj zabil. 😀 (Čo som nakoniec aj skoro urobil, ale na to je ešte čas…)

Po návrate na hotel sme už boli všetci celkom dosť unavený, ale ja som musel ísť nakupovať suveníry, pretože som to už raz sľúbil. Problém bol v tom, že spolužiak sa rozhodol neísť. A všetci asi viete, aké sú moje orientačné schopnosti, poviete si, že už som sa v tom meste stratil včera, tak sa mi to nepodarí znova, ale… Život je sviňa, veľká sviňa. Našťastie sa ku mne pridal aj Kubo, pretože si chcel ísť kúpiť zásoby na zajtrajšiu cestu autobusom. Mali sme ísť najprv do obchodu, v ktorom som bol s ostatnými včera. Nó… Skončili sme v dvoch iných potravinách, v ktorých nemali vôbec nič, čo by sa dalo jesť v autobuse a tie, do ktorých sme pôvodne šli sme ani nenašli. Tak trochu som navigoval ja a samozrejme sme sa asi tak na 3 hodiny stratili. Chodili sme po meste a hľadali, stretli sme plno pankáčov (Spomenul som si na toho môjho z webdizajnu, teraz už lepšie a nebolo to tak veselé…) a nakoniec sme skončili aj v pár obchodoch, kde sa dali zohnať nejaké tie suveníry. Najviac sa mi asi páčil obchod s doplnkami do vlasov, v ktorom som sa fakt vyžíval. Škoda, že už nemám dlhé vlasy a moja brada je aktuálne príliš krátka na takéto veci. Kubo sa viditeľne cítil dosť divne, keďže takýto druh obchodov nemusel, nie to ešte s magorom, ktorý sa rozplýval pri každej druhej veci. 😀 Nakoniec som zohnal pre každú z mojich žien jedného zlatého plyšáka a na hotel sme sa dostali o krásnej 21. hodine.

2014-05-29 22.29.32

 

S Kubom sme sa už cestou dohodli na tom, že si pôjdeme zahrať znova biliard a tak sme sa v izbe len zložili a šli hrať. Pridal sa k nám už aj vyššie spomenutý magor. Aj keď bol fakt čudný, jedno sa mu nechať muselo. V hlave toho mal dosť, keď som proti nemu hral, bolo vidieť, že si proste v hlave prepočítava, čo sa mu vyplatí najviac trafiť a kam. Napriek tomuto všetkému som obe hry, ktoré som v ten večer hral vyhral! A jednu dokonca reálne a nie kvôli chybe súpera. Okolo jedenástej večer mi bolo oznámené, že ma môj spolužiak už dlho hľadá, bojí sa, čo so mnou je a dokonca kontaktoval Modrú a Azora, či nevedia kde som… Bolo pekné, že sa o mňa tak bál a nevšimol si, že už som dve hodiny späť. 😀 Nakoniec ho pocit viny z toho, že nešiel so mnou držal až do posledného dňa. Keď sme dohrali som už bol celkom unavený a tak som sa rozhodol ísť spať a ukončiť ďalší strašný deň.

Konachan.com - 129453 buuta gumi vocaloid


2014-05-29 11.41.33V tento deň sme sa museli budiť ešte o kus skorej, keďže vodiči chceli odísť čo najskôr, aby sme prišli rýchlo do Prahy. Keďže sme s Kubom nedokázali zohnať jedlo na cestu, rozhodli sme sa zachovať ako pravý Slováci a proste ukradnúť všetko, čo nebude pribité. A tak som bol jediný človek, ktorý šiel na raňajky s ruksakom do ktorého, sme sa rozhodli nabrať, čo najväčšie množstvo pečiva a nutelly, nech nie sme cestou hladný. Lov bol veľmi úspešný. Nie len, že sme sa cestou nažrali do sýtosti, ale ešte mi zostal kus aj na cestu domov, kedy som už nemal fakt nič a kus som musel doma aj vyhodiť. Vyrazili sme o 8:00 a vodiči plánovali prísť do prahy okolo druhej až tretej po obede. Tento optimizmus ich myslím prešiel, keď sme okolo 15:30 ešte stále boli v Nemecku. Keďže v Prahe reálne poznám ľudí, tak som sa tak nenápadne posťažoval na Twittery a dúfal, že sa so mnou niekto bude chcieť stretnúť. A tak sa aj stalo a dohodli sme sa s Pohym z VCH, že sa stretneme. Preto ma celkom naštval ďalší plán cesty, keďže som mu povedal, o koľkej bol plánovaný príchod a ten sa dosť pretiahol. Ale aj tak som bol niekde vo vnútri seba rád, že ešte nie som v ČR a nebudem sa tak dlho báť, aké to tam nakoniec celé bude. Keď sme došli do Prahy, autobus nás zaviezol do časti, ktorá vypadal skôr ako opustené mesto v ktorom vypukla zombie apokalypsa a nie, ako miesto, kde budeme bývať. Verili sme, že sa šoféri len znova stratili, ale bohužiaľ. Vážne sme tu bývali…

Na izbe sme tento krát boli štyria. Bol som ubytovaný so spolubývajúcim z prvého dňa a dvoma ľuďmi, ktorý nemali žiadny výrazný znak, ktorý by som si o nich zapamätal. Po tom, ako sa nám podarilo zistiť heslo na wifi a pripojiť sa, sme ju samozrejme zhodili a tak som prišiel o jedinú nádej ako sa po tej ceste a príchode sem upokojiť.  Popri tom, ako som sa snažil pripojenie spojazdniť sa môj spolubývajúci rozhodol, že vylepší svoj životný príbeh z prvého dňa a začal mi ukazovať fotky všetkých svojich bývalých. A že ich bolo, fakt nechápem, ako to tí ľudia robia. Ja som mal len jednu a aj to sotva a ani po vyše roku som sa z toho nedostal…

Našťastie ma znova zachránil Kubo, s ktorým sme mali naplánované ísť hľadať obchodné centrum, kde by si on vybral peniaze, najedol sa a ja zohnal internet a dohodol sa s Pohym. Obchodné centrum sa nám podarilo nájsť relatívne ľahko, celou cestou sme proste šli rovno a tak sme si boli istý, že sa ani jeden z nás cestou späť nestratí. (Dajme tomu, že sa to ako tak podarilo…) Rýchlo sme našli internet a ja som sa dohodol s Pohym a posťažoval sa zasa ľuďom online. Potom sme sa vybrali hľadať bankomat. Pri hľadaní sme stretli celkom veľkú skupinku od nás, ktorý ho hľadali tiež, ale neverili nám, keď sme im hovorili, že je to inou cestou ako idú. (Ani sa im nedivím.) Tento krát sme ale mali zázrakom pravdu a našli ho prvý! Problém nastal, až keď sme sa k nemu chceli dostať. Bol totiž za dverami, ktoré boli zamknuté. Otvoriť sa dali len platobnou kartou, čo nás strašne udivilo (Slováci také nemajú 😀 ) a vošli sme dnu. Po výbere, ale nastal menší problém. Dvere sa zamkli a z dnu sa tou kartou už otvoriť nedalo… A čo teraz? Po asi 10 minútach, nám okoloidúci pán vysvetlil, že dnu máme tlačítko na otvorenie dverí. My sme si celú dobu mysleli, že ide o zvonček, ktorým sa zvoní boh vie komu. 😀 Po tomto som Kuba odprevadil do fastfood centra, kde sa on rozhodol najesť a ja som sa odpojil a šiel za Pohym.

Aj napriek tomu, že sme sa pred tým nikdy nestretli, tak sme sa spoznali celkom ľahko. Ja som mal moju cat cap a Pohy… no on proste vypadá ako úchyl. (Bez urážky, ja úchylov rád, som jeden z nich.) Tak sme si podali ruky, trochu sa začali rozprávať a rozhodli sa ísť nájsť hospodu. Aj keď som v ČR už bol a hospoda je jedno z mojich obľúbených českých slov, v živote som v žiadnej nebol. (Keď to nie je v ČR tak to nie je hospoda 😀 ) Tam sme si sadli a aj napriek tomu, že som nechcel celú akciu piť, rozhodol som sa dať si pivo. Veď keď už som v tom Česku + teraz už môžem hovoriť, že som bol s kamarátom na pivo. Aj keď nám to z počiatku trochu nešlo, celkom dobre sme sa porozprávali a bolo prijemne sa baviť s niekym, kto má rovnaké záujmy a problémy ako ja. Otaku a programátor v jednom, to u nás proste nepoznám. Toto stretnutie bola vec, ktorá sa mi za celý ten týždeň páčila najviac. Len mi je ľúto, že som so sebou nemal jeho fotku na podpis. Od Matta už mám a chcem viac členov VCH. 😀 Z hospody som šiel odprevadiť Pohyho na metro a tam sme sa rozlúčili.

Vstup do metra bol v tom obchodnom centru, kde som bol predtým s Kubom a chcel som tam skúsiť nájsť záchody. Samozrejme že v takýchto centrách sú nápisy, kde najbližší záchod je a tak som sa vydal za nimi. Po 10 minútach som zistil, že som sa vrátil na miesto, kde som sa rozlúčil s Pohym a záchod som cestou nenašiel ani jeden… Potom som sa samozrejme obzrel a zistil, že boli hneď vedľa mňa, keby som len nešiel opačnou cestou. Potom som si povedal, že by sa mi konečne oplatilo minúť moje české koruny, keďže ich mám z cestovania do Liberca celkom dosť a rozhodol som sa ísť najesť. Našiel som si nejaké thajské bystro a tam si objednal jedlo, ktoré som už zabudol. Viem len, že keď sa ma spýtali, či chcem pálivé, s radosťou som povedal áno. Nedošlo mi, že keď to bude k tomu ešte aj vrené, bude sa to jesť strašne zle. Ale aj napriek tomu, som sa konečne odkedy som odišiel z domu poriadne najedol. Dokonca toho už na mňa bolo veľa.

Cestou späť na hotel mi bolo veselo. Bol som spokojný, že sa už nemôžem stratiť, zajtra idem domov a som nažratý. Vedel som, že musím ísť len rovno, ale nebol som si úplne istý, kde už nemám ísť rovno, ale proste vôjsť do hotela. Pamätal som si niečo o modrej bráne, ale veď viete… Okolo modrej brány som prešiel, ale bola zavretá a tak som si myslel že to bude ďalej. Problém nastal, keď som zbadal budovu hotela aj s nápisom a šípkou, že vstup som už obišiel. Brána bola zamknutá na 100%. K tomu som našiel malú modrú bráničku, ktorá bola ale zamknutá tiež. Bol pri nej zámok na kód alebo kartu. Na hoteli sme nejakú kartu od izby dostali, ale tá v sebe určite žiadny čip nemala a ja som netušil, ako sa dostanem dnu. Keď som tam stál asi tak 10 minút a už mal vymyslené, kde preleziem plot, z druhej strany prišiel ďalší člen našej fyzikálnej výpravy. Povedal mi, že na kartách máme napísaný kód, ktorý treba zadať. Problém bol, že ani jednému z nás kód nefungoval a bránička sa ani nepohla. A tak som si počkal ďalších 10 minút, pokiaľ on doniesol vrátnika, ktorý nám otvoril a zistil, že na našich kartách zabudli kód prepísať, keď ho menili.

Takto som došiel do prázdnej izby, zvalil sa a pripojil. Keďže väčšina ľudí šla do mesta, wifi už fungovala. Aj keď som mal konečne pokoj, musel som riešiť ďalší problém. V programe bol síce naplánovaný príchod späť do Bratislavy na 19:00, ale s tým, akých šikovných vodičov sme mali a ako na hovno to vymysleli organizátori, mi bolo jasné, že pred 23:00 nedorazíme. A tak som sa začal snažiť si vybaviť ubytovanie na jednu noc v Bratislave. A po asi 20 minútach snahy som bol zničený ešte viac, pretože zo všetkých ľudí, ktorých tam poznám nemohol ani jeden a ja som netušil, čo budem robiť. Do toho som si stihol zistiť, že moja milovaná Ryuu je vzdialená necelú hodinu cesty a bol by som schopný za ňou bez problémov ísť a vrátiť sa ešte aj pred tým, ako budeme ráno vyrážať. Presne tohto som sa bál celú dobu. Aké to bude, keď budem mať túto možnosť a čo urobím. Odolal som, neviem prečo som to neurobil, ale neurobil som to. Viac nad tým, som sa zamýšľal až cestou z Prahy a tak vám o tom napíšem tam.

Keďže som bol zničený, unavený a vedel som, že ďalšiu noc budem musieť prebdieť, rozhodol som sa ísť spať už okolo 22:00. Stále som bol na izbe sám a bolo mi jasné, že moji spolubývajúci prídu až v nočných hodinách a určite nebudú triezvy. Preto aj keď som sa veľmi chcel, zamknúť som sa nemohol, pretože bolo jasné, že by sa začali v noci dosť hlučne dobýjať do izby. Prečo som sa ja nezamkol… Neviem čo všetko sa dialo túto noc, viem že sa mi počas nej do izby dotrepal hrozne opitý spolužiak, ktorý si myslel, že som sa znova stratil a potom si ma všetci ožratý vybrali ako zábavku. Do izby mi lozili furt, aj keď ja som sa snažil späť. Dokonca mi prišli púšťať mňaukanie z internetu. Keďže ja sa s ľuďmi neseriem a nemal som z nich dobrý pocit, okrem mačičky som si do postele zobral aj svoj nôž, ak by ma srali moc. Neviem o koľkej to bolo, ale už som bol fakt naštvaný a akurát som cítil niekoho za hlavou. Neviem kto to bol a asi to ani nezistím, ale osoba urobila veľmi dobre, že sa rozbehla preč hneď, ako zbadala, že sa na ňu pozerám. Keby zareagovala tak o 10 sekúnd neskôr tak ju bodnem a myslím, že nie len raz… Po tomto som trochu zmenil svoju polohu aby som bol od všetkých, kto do izby prídu, čo najďalej. Prvý spolubývajúci sa vrátil 4:45 a len mi povedal, že bol piť v meste s organizátormi. Fakt úžasný organizátori… Od tejto noci som bol nasratý už fakt na všetko.

Waifu s nafiu

Na ďalší deň zasa začal zvoniť ten hnusný budík už od 6:15 a nikým v izbe ani nehlo. Boli na to príliš opitý aby ich niečo také zobudilo. O ostatných som už veľký záujem nejavil a dostavil som sa na raňajky. Úroveň ubytovania aj raňajok sa proste každou cestou zhoršovala a tu už som sa ani poriadne nenajedol a aj chuťovo to bolo nič moc. Dnešný program sa mal odohrávať v ÚJV Řež. (Pre ľudí čo nevedia vysloviť Ř ako ja, proste mäkké r-ež. 😀 ) Aj keď skratka ÚJV vraj nič neznamenala, až náramne by to vystihol ústav jadrového výskumu, ale tak čo. Necháme ich v tom, že to nič neznamená. Vďaka tomu, že tam mali dva funkčné jadrové reaktory, muselo sa tam robiť strašne veľa rôznych bezpečnostných hovadín a len dostať sa dnu, trvalo strašne dlho. Dnu sme sa rozdelili na tri skupiny, z ktorých každá sa mala ísť pozrieť do inej časti a postupne sme sa mali striedať.

Prvá časť kam sme sa dostali, bol prvý reaktor, na ktorom sa ešte testovalo, ako budú fungovať naše prvé jadrové elektrárne. Dostali sme biele plášte, návleky na nohy a vybrali sa na exkurziu. Celú dobu nás sprevádzal chlapík, ktorého veľmi bavilo rozprávať a rozprával tak, aby to bavilo aj nás. Aj keď sme mali celkom málo času, tak sa mi tam páčilo a dosť som sa tam nasmial. Druhá časť sa točila okolo smyček. Aj keď chlapík hovoril strašne dlho, tak si nie som stále presne istý, čo to bolo. Myslím, že celú dobu bol v tom, že sme strojári a tak aj vysvetľoval. A pri schémach, ako je všetko zapojené strávil asi 30 minút. Toto nebavilo dokonca ani vysokoškolákov, ktorý ostatným veciam o ktorých nám hovorili rozumeli vždy úplne a vypadali, že nemajú chuť spať. Tretia časť mala byť funkčný jadrový reaktor. Povedali by ste si, že to bude to najzaujímavejšie, ale bolo to len o kúsok lepšie ako pán strojár. Plno ďalších bezpečnostných tentononcov, neprijemny strážnik a nudný prednášajúci. Jediné, čo ma zaujalo je, že keď sme sa pozerali na odložené tyče z reaktora, tak nesvietili na zeleno, ako sa väčšinou ukazuje v rozprávkach, ale na krásny odtieň modrej. (Keď už ja poviem, že odtieň modrej bol krásny… 😀 ) Aby som vás znova niečim pobavil, už neviem kto, nám povedal vtipnú histroku, ktorá sa stala v našej jadrovej elektrárni v Mochovciach. Prišiel im tam kontrolór (asi z Viedne) a pri tom, ako sa pokúšal urobiť si skratku pri kontrolovaní sa mu podarilo padnúť rovno do vody, v ktorej je pri normálnom chodu reaktora jadrové palivo. Samozrejme to rýchlo oznámili na kontrolný úrad, a keď povedali, čo sa stalo, odpoveď kontrolného úradu bola hneď meno dotyčného, aj keď predtým nevedeli, kto presne na tej kontrole je. 😀

Keď sme vyšli z tretej časti, šli sme si sadnúť do autobusu lebo sme si mysleli, že čoskoro odíde. O chvíľu na to prišla aj druhá skupina, ale tretia nikde. Keďže som sa už dosť bál toho, ako sa dostanem domov, štvala ma každá sekunda čakania navyše. Po asi 30 minútach sa dotrepali a na otázku „Kde ste boli tak dlho?“ mi odpovedali len slovami „Ten profesor je taký *****!“ Šiel s nami totiž jeden vysokoškolský profesor, ktorý sa pripojil práve k tejto skupine. Chlapík bol samozrejme z Bratislavy, nikam sa neponáhľal a mal pocit, že je strašne múdry a geniálny, a tak sa rozhodol každého opravovať, keď robil výklad. A keby nemal čo opraviť, tak sa začal pýtať hovädiny. A to sme po tomto mali mať ešte ďalšiu exkurziu.

Untitled 1Všetci šli na obed, mne už bolo blbo a nebol som hladný ani trochu a tak som zostal sedieť von. Tam som sa dal do reči s vodičmi, ktorý až teraz zistili, že sme z celého slovenska a nebývame len v Bratislave. Oznámili mi, že do ďalšieho cieľa cesty bude trvať tak 2 hodiny, k tomu čas čo tam budeme a potom ďalšie 2 hodiny späť. V programe boli na všetko toto vyhradené 2 hodiny… Našťastie sa nakoniec podarilo vybaviť zrušenie tejto časti programu a vydali sme sa konečne domov. Konečne som sa upokojil a začal si užívať cestovanie autobusom po Česku. Neviem či vďaka tomu, že sa mi v ČR páči alebo len vďaka tomu, ako som sa vždy pri takomto cestovaní za Ryuu tešil, ale Česko mám proste hrozne rád. Pozerať sa po okolí v ňom ma hrozne baví a nikde inde sa tak necítim. Problém je, že s polu s tým, ako sa mi to páčilo, začali sa mi vracať aj všetky spomienky. A to nebolo dobré, ani trochu dobré. Už som dosť schopný na to, aby ma to nerozrevalo, ale sakra to bolí. Hlavne keď som sa začal zamýšľať nad tým, čo je teraz s ňou (Až príliš sa zmenila z toho čo viem.) a nad tým, čo to znamená, že som vydržal neísť za ňou, aj keď som mohol. Pozitívne je, že teraz sa už bojím len toho, keď sa s ňou znova stretnem v realite. Ak zvládnem to, tak už by som mal zvládnuť všetko. Problém je, že vždy keď sa mi podarí dostať cez niečo takéto, tak mám pocit, že som prišiel o ďalší kus z toho, čo som mal a už sa tam nikdy nič nevráti. To, že s ľuďmi vychádzam furt horšie a horšie tomu veľmi nepridáva. Ale tiež som si uvedomil, že sa mi Ryuu podarilo celkom efektívne nahradiť dvoma inými. Jasne, že to nie je zďaleka ono, ale vďaka tomu, že sme boli od seba tak ďaleko, sme plno vecí mohli robiť len zriedka, a tak sa to ostatné dá ako tak nahradiť kamarátkami.

Do Bratislavy sme nakoniec došli okolo 19:00. Vlak domov som už nestihol, ale vďaka Kubovmu otcovi som mal odvoz na autobusovú stanicu a stačilo mi len počkať na autobus domov. Keď som vošiel do autobusu, skoro som si vykĺbil sánku. Oproti tomu krpatému nepohodlnému autobusu v ktorom som týždeň cestoval bol toto raj. Veľké pohodlné sedačky, každá sedačka mala vlastný televízor. (WTF?!) Keby som takýmto cestovával za Ryuu tak by som si tú cestu užíval ešte viac a doma by som ani nevystupoval, len chodil na otočku. 😀 Jediný problém bol, že bol plný a ja som si nemal kde sadnúť… Našťastie som hrozne chudý a tak som si mohol sadnúť na zem do uličky a presne sa ramenami zakliesniť medzi sedačky, takže mnou cestou ani nepohlo. Po asi tak pol hodine sa mi uvoľnilo miesto, tak som si sadol. Mobil už mlel z posledného a tak som vypol hudbu a povedal som si, že vyskúšam tú telku. Hudba v nej bola o ničom a tak som si začal prezerať filmy. Z nich ma tiež zaujal len Pat a Mat, ale našiel som niečo, čo som si proste túto cestu musel pozrieť. Pulp Fiction! 😀 Po anglicky ma to nebavilo, ale po česky… Už nikdy viac, bol to hrozný film. Do môjho mesta som sa dostal po 23:00 a veril som, že stihnem ešte posledný autobus domov. Bohužiaľ som prišiel o 10 minút neskôr a tak som mal smolu. Taxíky som nikde nevidel, mobil už nešiel a ako som tak rozmýšľal, či pôjdem pešo som započul „Ahoj Luky!“. Mal som šťastie a stretol som kamarátov z letného tábora, ktorý nie len že zohnali taxík, ale dokonca ma nechali v ňom ísť zadarmo! Lucky! 😀 A takto skončil môj úžasný hrozný týždeň…

Ak ste sa dočítali až sem, máte môj rešpekt a nechápem skade máte toľko voľného času. Článok som písal dva dni a v na tretí ho dúfam opravím. Napísal som +7000 slov a myslím, že som to prehnal. Ale chcel som vám zhrnúť všetko. Veď keď už sem píšem len raz za dlhú dobu, tak nech vám to vynahradím. Neviem ako budem pokračovať, ale už som zaplatil doménu na ďalšie 2 roky, tak sa tu hádam ešte uvidíme. Ďakujem, že sem z času na čas chodíte a prajem pekný deň. Green! 😀

Pridaj komentár