Denník hráča DayZ

SankareaUž sú to asi dva týždne, čo sme s bratrancom začali hrať úžasnú hru s názvom DayZ Standalone. O hre sme obaja už veľa počuli a videá z nej nás celkom bavili, a tak sme sa jedného dňa rozhodli to skúsiť. Bolo to… epické! Málo kedy ma hra chytí až tak, ako práve toto. Keď sme boli mladší, tak sme so Zipom značnú časť leta trávili tým, že sme sa boli von prejsť a rozprávali sme sa o tom, čo by sme robili keby vypukla zombie apokalypsa. A teraz sme si to mohli všetko vyskúšať! Teda až na zháňanie anime, to v tej hre nie  je…

Počas hrania sa nám stalo plno zaujímavých a vtipných vecí, o ktoré som sa proste musel s niekym podeliť. A tak aby som rozprávaním neotravoval len Modrého Animága a Satika, rozhodol som sa naše zážitky spísať sem. A keďže napísať ich len tak by bola nuda, rozhodol som sa ich napísať trochu novou formou. Príbeh som nepísal už… No zo 5 rokov to teda už bude, takže som sa celkom bál a čakal dlhú dobu na schválenie textov, ale tak, tu ho máte. Dúfam sa vám bude páčiť.

Úvod

Už sú to 3 roky, čo Ukrajina prestala existovať. Teraz je to územie, kde nevládne a nežije nik. Teda „nežije“, je to jediné miesto na svete, kde sa vyskytujú nemŕtvy alebo skôr zombie, ako im v hrách väčšinou hovoria. Bola uzavretá, ale stále sa na ňu dá dostať loďami. A to sa v poslednej dobe stalo obľúbeným adrenalínovým športom niektorých jedincov. Prísť sem a zažiť reálnu zombie apokalypsu. A keďže tu neexistuje už žiadna vláda ani nič podobné, je tu legálne vlastne všetko. Preto sme sa aj ja s mojím bratrancom rozhodli, splniť si náš detský sen, zažiť zombie apokalypsu. Aby to nezostalo len tak nepovšimnuté, pokúsim sa to zaznamenať v tomto denníku.

So sebou sme si nebrali nič iné, ako obyčajné oblečenie, ktoré na sebe máme každý deň, baterku a ja som si zobral ešte tento diktafón. Rozhodli sme sa, že sa necháme vylodiť na iných miestach, aby sme si mohli vyskúšať aj to, aké je to snažiť sa nájsť toho druhého. Keďže v našom pláne bolo vždy miesto, kde sme sa chceli stretnúť, vybrali sme si ho aj tu na mape. Už sa teším, aké to všetko bude. Dúfam ale, že naše hľadanie sa nedopadne tak, ako vždy.

Deň 1.

Netušil som, ako strašne sa budem báť, keď sa to prvý krát stane. Pach som cítil už z pred vchodu do nemocnice. Z jej okna som videl utekajúceho chlapíka s motykou, ale ani vo sne by ma nenapadlo, pred čím to uteká. Čo to bolo, som zistil až keď som vstúpil do areálu za nemocnicou. Chodiaca mŕtvola, žena v strednom veku. Spočiatku si ma nevšímala a ja som sa snažil pomaly ustupovať, ale zrazu sa otočila. Najprv sa pohybovala pomaly, ale čoskoro pridala do kroku. Aj keď jej nohy už boli v značnom štádiu rozkladu, utekala celkom rýchlo. Ja som pri úteku urobil tú chybu, že som sa nevrátil cestou, ktorou som prišiel, ale dostal sa za ňu. Jasne, odrež si ústupovú cestu! Úžasný nápad zelenáč…

Po asi 10 minútach behu, som už nevládal a vbehol do garáže, v ktorej som sa chcel zavrieť. Lenže to malo dva háčiky. Garáž mala dvere z oboch strán a… Obe už boli príliš zhrdzavené na to, aby som nimi vôbec zvládol pohnúť. Takto by som ich skôr vylomil. Čo teraz? Na zemi som si všimol zhrdzavený hasiaci prístroj. Neváhal som a hneď ho schytil, rozbehol sa von a plnou silou udrel potvoru do hlavy. Okamžite sa sklátila k zemi. Ha, ty sviňa! Ale to jej viditeľne nestačilo. Niekoho, kto už raz zomrel jedna rana do hlavy viditeľne nezabije. Ani dve. Ba ani tri… Ale štyridsať rán a 3 kusy hasiaceho prístroja zabodnutého v hla… kaši na krku už hej.

Po naháňačke a cviku na dusenie ohňa, keď nefunguje hasiaci prístroj ako má, som už bol unavený a tak som sa rozhodol zabarikádovať v jednej z nemocničných izieb. Dúfam ma tu nik cez noc nenavštívi.

Deň 2.

Konečne som našiel mesto. Verím, že je to to mesto, kde sme sa mali stretnúť so Zipom. Má sa v       olať Solničiny, ale ja vidím len tabulu napísanú azbukou. „Conheyhbiň“ Dúfam to bude ono, ak nie, tak to bude veľký problém. Mohol by som skúsiť prehľadať pár domov a nájsť nejaké jedlo a vodu.

Túlal som sa po domoch asi 20 minút, keď som započul buchot, na železnom moste pred mestom. Keď je všetko opustené, počuť toho naozaj veľa. Niekedy až strašidelne veľa… Samozrejme som sa spočiatku zľakol. Čo ak je to bandita, ktorí sa od oficiálneho pádu systému začali množiť ako huby po daždi. Vybehol som na poschodie domu, v ktorom som práve bol a opatrne vykukol z okna. Na moste som zbadal postavu. Stačilo mi 5 sekúnd na to, aby som spoznal o koho ide. Zipo! Ten priblbý výraz tváre spoznám všade. Už si ani nepamätám, kedy sa nám naposledy podarilo stretnúť na dohodnutom mieste, načas a bez použitia GPS. Dokonca ani s tým GPS sme to nikdy nedokázali.

Na týchto miestach nie je dobré kričať, nikdy neviete kto alebo čo vás bude počuť. Preto som rýchlo vybehol z domu, aby on niekam nezaliezol a už sme sa nenašli. Hneď ako ma zbadal vytiahol na pozdrav sekeru, ktorú mal na chrbte. Teda… Na to že sa chce zdraviť s ňou beží fakt odhodlane. A to ako sa naprahuje. A sakra! Len tesne som jeho úder vykryl páčidlom, ktoré som nedávno našiel. „Zipo! To som ja! Tvoj úžasný bratranec!“ Jeho odpoveď už bola trošku nečakanejšia. „Ja viem!“ a znovu sa zahnal sekerou. Láska ktorú k sebe chováme sa nezaprie…

Netrvalo to dlho a vzájomné mlátenie nás prestalo baviť. Jednak preto, že sme boli obaja unavený a druhak preto, že som zacítil známi smrad. Zabiť nemŕtveho, keď ste dvaja nie je taký problém. A vzhľadom na to, že sekeru som nemal ja, mi nerobil problém ani ten bodrel, ktorý na Zipa z jeho hlavy vyfrkol. Začínam si zvykať…

Deň 3.

Noc sme prečkali v jednom z domov, ale vedeli sme, že sa musíme dostať ďalej od pobrežia, tu to nebude dlhodobo bezpečné. V obývaných oblastiach sa vyskytuje aj veľa nemŕtvych. Aj keď oveľa väčší problém sú tí živý.

Von sme boli asi iba pol hodiny, keď sme práve tento problém stretli. Hneď po tom, ako som vyšiel so Zipom z domu, kde som našiel svoju novú krásnu sekeru sme ho zbadali. Bol od nás asi 5metrov. Samozrejme mal na chrbte sekeru, každý má sekeru, kto nemá sekeru nie je cool… Mali sme šťastie, jeho prvé slová boli „Som priateľ!“ Zipo odpovedal ihneď „Aj my!“ Jasne, že sme priatelia! V tomto svete plnom nebezpečenstva sa hodí každá ruka. Lenže sa v ňom nedá ani každému veriť. Preto sme sa začali snažiť každý presvedčiť toho druhého, že sme naozaj priateľský.

Moja a Zipova presviedčacia taktika bola jasná. Nemuseli sme si povedať ani slovo a vedeli sme presne, čo máme robiť. Postupne sme od seba začali odstupovať, až sme boli ja, Zipo a Roman (vyzeral ako Roman) na jednej priamke. Roman sa pozeral priamo na Zipa a moja sekera na Romanovu hlavu.

Bum! Ako to, že som netrafil?! Jasne, dostať sekerou do ramena, nie je nič prijemne, ale dá sa to rozchodiť. Vlastne nemal problémy s chodením vôbec. A keby len s chodením, pokiaľ som sa napriahol, už mal svoju sekeru v rukách! Asi som sekol prislabo, ešte sa musím so sekerou veľa naučiť aby som bol cool…

Ani som si nevšimol ako, a zrazu som utekal ja. Roman bohužiaľ nemal toľko šťastia ako ja a rozhodnutie, oplatiť mi ranu sekerou mu bolo osudné. Aj keď ani Zipo sa netrafil, dostať sekerou do chrbta už tak prijemne nie je.

Deň 5.

Už druhý deň blúdime v lese. V lese! Ktorý debil by šiel do lesa? Ten bol nebezpečný aj pred tým, ako začali po svete chodiť mŕtvoly a ľudia, ktorý robia mŕtvoly kade chodia. Jasne, že ten debil som bol ja. A ten debil, čo to vymyslel bol samozrejme Zipo. Jemu chýbajú moje roky skúseností na túrach v lese s nebezpečnými ľuďmi.

Samozrejme sme toho, ale cestou našli plno. Ihličie už mám napríklad aj v zadku. A tie krásne papeky! Keby som si chcel niekedy urobiť zbierku, tak sa sem určite vrátim. Napríklad ten, ktorý mi skoro vypichol oko letel tak krásne ďaleko, že by z neho mohol byť aj rekordman.

Zipo si ale mlel svoje a furt hovoril, že podľa mapy, by sme mali čoskoro naraziť na mesto. No ale to hovoril už po prvých troch hodinách v tom lese…

Deň 7.

Máme to mesto! A podľa hakybakov na mape a tabuly pred mestom dokonca to, o ktorom Zipo hovoril, že sme čoskoro v ňom. Našťastie sme už dlhé roky zvyknutý, na to, že cesta, ktorá má trvať pár hodín nám môže zabrať aj týždeň. Dvaja experti na priestorovú orientáciu sa našli…

Ale cesta sa oplatila, hneď na kraji mesta sme si všimli budovu, pred ktorou boli policajné autá. Policajná stanica, bingo! Rýchlo som sa rozbehol na najvyššie poschodie. Byť šéfom tak mám určite kanceláriu tam a v nej najlepšie zbrane. Z časti som pravdu mal, našiel som pištoľ, ale po nábojoch ani stopy… V celej stanici ani jeden náboj… Vlastne ani v celom meste sa nakoniec žiadne nenašli. Načo tu sakra mal tú pištoľ?!

Okrem pištoli sa tu našlo ešte niečo. Keď som zišiel dolu, našiel som Zipa v sklade. Sedel na zemi. Bol mi otočený chrbtom, ale aj tak som vidiel, že je celý omotaný káblami. „Čo to tam máš?“ „Kalkulačky!“ „Čože?! Načo sú nám kalkulačky?“ „Aby sme sa spolu mohli baviť, aj keď sme od seba ďaleko. Sú aj so sluchátkom a mikrofónom! Ale zatiaľ som našiel len jednu, ktorá funguje.“ „Jasne, vysielačky!“ „No hej, to máš jedno. Stroj ako stroj.“

Nakoniec sme problém s nefunkčnými kalku… vysielačkami vyriešili baterkami z bateriek. Po nociach sme aj tak vždy dade zašitý, načo by nám bola funkčná baterka?  Máme vysielačky!

Deň 14.

Behom posledných dní sme sa dostali oveľa viac do vnútrozemia. Už dlho sme nestretli ani živú dušu, dokonca ani nič nemŕtve. Pomaly nás to tu už prestávalo baviť, keďže od objavenia pištole a vysielačiek, sme nenašli nič svetoborné. Teda… Našli sme 3 lopaty, ale tak…

V mestečku sme sa hrabali asi tak 5 hodín, keď som započul v uchu Zipov hlas: „Tak tomuto neuveríš, počkaj až ťa stretnem! Padneš na zem.“ Rýchlo som zahodil zhnitý banán na kopu ďalších lahôdok à la kontajner, ktorých bol tento hotel plný a vybehol na hlavnú cestu. Oproti mne bežala postava, ktorej som nevidel do tváre keďže mala motorkársku helmu. V týchto podmienkach to bol veľmi dobrý spôsob ochrany hlavy. Ja som mal jednu tiež. Veď to poznáte. Nikdy neviete, ktoré hovädo sa vás pokúsi odzadu ostrihať sekerou. Problém bol, že postava mala niečo v rukách. Puška!  Už som vyťahoval svoju prázdnu pištoľ, keď som započul známy hlas. „Aha čo mám! A mám aj plno nábojov!“ „Bože ty si debil! Skoro som ťa… Teda keby som mal náboje tak by som ťa skoro!“

Po tomto úspechu sme sa rozhodli, že je čas vrátiť sa na pobrežie. Zatiaľ, čo tu sme nestretli nikoho, na pobreží bolo vzhľadom na situáciu celkom živo. A prečo neuloviť pár pojazdných ruksakov plných vecí? Teda… Myslel som, nájsť si pár kamarátov a možno s nimi obchodovať… Boli sme celkom nabudený, takže sme hneď odišli z mesta a vydali sa priamo cez les, podľa mapy by nám to malo ušetri dosť času. Prečo som ja furt taký sprostý?

Áno, les je na hovno, no po tých dňoch putovania sme si zvykli. Ale viete, čo je viac na hovno? Les v tme! Už po hodine cesty, bolo taká tma, že som si nevidel pred nos. Jasne, zahodiť baterky kvôli vysielačkam… A k tomu začínala byť zima. „Sme sprostý, vieš o tom?“  „Hej, veď som si to chcel raz dať vytetovať.“ „Čo ideme robiť?“ po chvíli premýšľania Zipo odvetil „Skúsim založiť oheň.“

Po asi tak hodinovej snahe, mi už bola dosť veľká zima. A vďaka tme, si Zipo ani nebol istý, či to drevo čo zohnal ešte pri sebe má. Pri tom, ako som započul zvuk dopadu niečoho dutého na zem a Zipove nadávky, som si spomenul. Ja mám so sebou alkohol! A ten vlastne zahrieva. No tak som tú alpu vypil. Netrvalo dlho a ja som sa začal cítiť celkom dobre. „Zipo počuj, ja to seriem. Ty sa tu hraj a ja idem bežať na pobrežie. Skúsim to nejako zvládnuť.“ Nie som si istý, či ma počul, keďže sa sústredil na prácu, ale ja som vykročil smerom, ktorým by pobrežie malo byť.

Deň 15.

Celú noc som prebdel, ale nebolo to tak zlé. Konár medzi nohy každých 40 metrov vás proste prebudí. A to nehovorím o všetkých tých ostatných miestach kam ma trafi. Ale vyplatilo sa to, viem, že sme prehľadávali mestá, ale aj tak nechápem, prečo nám to trvalo tak dlho. Rozvidnievalo sa a ja som začal vidieť obrysy mesta a hneď za ním pobrežie. Ak som šiel dobre, malo by to byť to mesto na Ň, kde naša výprava začala. Celú noc, sme komunikovali cez vysielačky. Oheň síce Zipo dokopy nedal, ale počul okolo seba dosť divné zvuky a zdalo sa mu, že niekoho videl, takže sa tiež vydal mojim smerom.

Keď som došiel do mesta, Zipo už prehľadával dedinu asi tak na pol ceste, od miesta, kde sme sa snažili urobiť oheň. „Mám pocit, že som tu niekoho videl behať! Počkať, hej je tu, vidím ho von. Idem ho sledovať!“ Ja som sa rozhodol zaliezť do jedného z domov, keďže som začínal byť hladný a mal som malý problém. Viete ako som si dal tú alpu? Tak to bol zlý nápad, veľmi zlý nápad a žalúdok sa ma na to bolesťou snažil upozorniť.

„Vchádza do budovy! Áááá!“ Z vysielačky som započul hlasný výstrel. „Mám ho!“ Lenže v tom momente, som započul niečo oveľa bližšie. Nemŕtvy! Dokonca dvaja a hneď za mnou! Príliš som sa sústredil na vysielačku. Nech som sa so sekerou zlepšil za tú dobu akokoľvek, nebolo to dosť. Cítil som ako mi z ramena vyteká niečo teplé. S prvým nebolo veľa problémov, rýchlo padol na zem bez hlavy. Druhá už bola väčší problém.. Ani som sa nenazdal a už mi bola pri boku do ktorého sa zahryzla. Nech si kusance bežne užívam akokoľvek, toto bolo priveľa, fetiš nefetiš. Cítil som, ako zo mňa kus vytrhla. Neváhal som a poriskom sekery som jej hlavu prišpendlil na zem, až pokiaľ som nezapočul puknutie a nezacítil telesné tekutiny na tvári. Dúfam medzi nimi nebol aj kus môjho boku…

„Na puške sa rozletela hlaveň. Ale ako pozerám tak mal plno nábojov a brokovnicu! Tento chlapík vyzerá, že bol skúsený. Luky? Kde si? Žiješ?“ „Zipo máme problém, máš ešte tú lekárničku? Za mnou sa zjavili dve tie nemŕtve potvory, krvácam a dosť to bolí.“ „Kde si?“ „Na pobreží, bež smerom sem a rýchlo. Nohy mám v poriadku, pôjdem ti oproti.“

Deň 16.

Prenocovali sme v osamotenom dome pri ceste. Podarilo sa nám stretnúť. Zipo mi ošetril rany, ale cítil som, že som slabý a stále ma boleli. Rozhodli sme sa vrátiť tam, kde zastrelil toho chlapíka, ale šiel napred. Ja som vyrazil asi o hodinu neskôr. Ako som tak šiel, uvidel som postavu, ktorá práve prebehla most a šla smerom k nejakej stodole. „To si prebehol ten most práve ty?“ „Aký most? Kde si?“ „Pri stodole neďaleko tej dediny, idem za ním a skúsim zistiť, či je priateľ. Ponáhľaj sa.“

Keď som ho dobehol, práve bral niečo zo zemi. Šiel som bez zbrane, aby som ho nevystrašil. Zakričal som na neho. Vystrašene sa obzrel a niečo zakričal tiež, ale viditeľne nehovoril po slovensky. Rozbehol sa ku mne s prázdnymi rukami. Zamával mi, a tak som aj ja jemu. Zodvihol som obe ruky a on tiež. „Kde si? Myslím, že je priateľ.“ „Už som skoro tam.“ Keďže sme si nemali čo povedať tak som sa začal natáčať zo strany na stranu so zdvihnutými rukami a on začal robiť to isté. Začínam ho mať rád, z neho bude dobrý kamarát. V tom som spoza chrbta započul streľbu, obzrel som sa a zbadal som Zipa.  Kamarát sa rýchlo rozbehol za strom a pokúsil sa schovať. Ja som sa rozbehol za ním, nech sa nebojí. A ani sa už nebál. Aj keď som bol oslabený, sekera do hlavy je smrteľná. Padol na zem a ja som sa začal hrabať v jeho veciach. „Náboje do pištole! Máme hotovo!“

Deň 18.

Rozhodli sme sa po pobreží vydať na sever. Mal tam byť veľký prístav. Tam by sme mohli nájsť dosť vecí a možno aj funkčnú loď. Predsa len, náš sen o prežívaní v zombie apokalypse sa pôvodne neodohrával na Ukrajine a ja som potreboval reálneho doktora. Cestou sme sa držali na kraji lesa, ktorý bol na kopci neďaleko cesty. Pri ceste bola pumpa, na ktorej si Zipo všimol pohyb. Niekto tam je a nie sám!

K pumpe sme sa dostali nepozorovane, takže sme spoza rohu mohli sledovať, ako sú pred ňou dvaja ľudia. Vybehli sme spoza rohu obaja so zbraňami. „Nestrieľajte! Sme priatelia!“ ozvalo sa po anglicky. Nezneli veľmi staro, toto boli ešte deti. „Jasne, aj my. Nebojte sa.“  Zložili sme zbrane a priblížili sa k nim. So Zipom sme sa postavili asi 10 metrov od seba. „Nemáte nejaké obväzy? Som ranený.“ Spýtal sa jeden z nich. „Jasne, poď si ich zobrať.“ odpovedal pohotove Zipo. Neminuli sme ich všetky na mňa? Zabíjať len tak nevinné chodiace ruksaky je jedna vec, ale klamať? Pokiaľ sa  chlapec dotackal k Zipovi, ja už som mal vytiahnutú pištoľ. Nemal som zásobník, vždy len jeden nabitý náboj, ale to je pre hlavu ažaž. Mŕtve tele dopadlo na zem a hneď na to sa ozval výstrel z brokovnice.

Nemali pri sebe skoro nič, lenže od môjho maratónu za obväzmi sa unavím celkom rýchlo a tak sme sa rozhodli, si ísť sadnúť k neďalekým kríkom. Ako sme si sadlo mi to došlo „Počkať! Neboli náhodou traja?“ Hneď sme sa postavil a pozreli smerom k pumpe. Pri jednom z tiel niekto kľačal a prezeral si ho. Zipo nezaháľal. Nestihol sa ani postaviť od tela a už mal sekeru v chrbte. A pre istotu ju tam dostal ešte 3krát. Veď viete, nábojov zasa nemáme až toľko.

Deň 22.

Kvôli mojím zraneniam sme sa rozdelili. Zipo postupoval rýchlejšie a prehľadával väčšie mestá pri pobreží. Ja som bol akurát v jednej z malých dedín viac vo vnútrozemí, keď mi Zipo ohlásil, že minul posledný brok na nejakú krásavicu bez čeľuste. Začali sme si robiť srandu z toho, ako sa bude vyhrážať s prázdnou zbraňou. Veď oni nevedia, že nemá náboje. V tom zrazu zakričal: „Hej stoj! Som priateľ!“ Nepočul som to zreteľne, ale odpoveď bola pravdepodobne anglická nadávka a tak aj Zipo začal po anglicky: „Nepočúvaj ma!“ Počkať, čože? „Nepočúvaj ma! Polož tie vajcia na zem!“ „Zipo? Si si vedomý, čo hovoríš? Stoj sa povie inak. A aké vajcia?“ „Počkať, a ako sa to povie? A ako je teda sekera?“ Vážne som s ním rodina?

„Ja by som ho nezabil, keď už mi tú sekeru dal. Ale keď ona bola od krvi, a keď som ho stretol tak stál nad mŕtvolou. Veď mne ho aj bolo ľúto.“  „No hej, mal poslúchnuť tú prvú vetu a proste ťa nepočúvať…“

 

Deň 27.

Našli sme budovu, pri ktorej sme si na prvý pohľad neboli istý, či išlo o blázinec alebo školu. Akurát som prehľadával malú dreváreň za ňou, keď som započul z kalku… vysielačky Zipa: „Kde si? Niekto tu je!“ „Za školou, kde si ty? Idem tam!“ „Tam napravo od teba!“ „Kde napravo odo mňa? Ja ťa nevidím!“ „Sakra tu, prečo si ma trafil sekerou? To bolí.“ „Kde si? Pri mne nik nie je!“ „Počkať čože?“

Rýchlo som vybehol pred školu a tam som zbadal Zipa a spolu s ním dvoch chlapov so sekerou. „To nevieš povedať, že sú dvaja?!“ Mal som pištoľ v ruke a Zipo skoro sekeru v chrbte. Jeden z nich zakričal nech nestrieľam, ale vzhľadom na to, čo urobili, priateľský neboli. Vystrelil som. A netrafil som. Alebo možno aj trafil, nie som si istý, prečo padol na zem mŕtvy Zipo. Ale viditeľne sa ho čoskoro spýtam pri nebeskej bráne…

Pridaj komentár