Lesné dobrodružstvo

Midori :3Leto sa ešte iba začalo a ja už som zvládol spraviť 2 nové sociálne experimenty. Narozdiel od minulého leta, kedy som robil síce len jeden dlhý, ale zato strašne úžasný, toto leto asi splním to, že som ich chcel spísať pre vás viac. Prvý experiment tohto leta mi zabral ±7 dní a išlo o môj prvý výlet na tábor. Ten nebol len tak obyčajný, ale tábor zameraný na angličtinu organizovaný baptistami, takže to bola fakt zaujímavá skúsenosť a spísať ho bude na dlhšie. Tento sa mi podaril včera náhodou a ani som ho pôvodne nechcel spisovať, ale povedal som si, že by ste si moje utrpenie mohli užiť a zasmiať sa. Ja som sa teda nesmial, ale každý má rád utrpenie druhých, nie?

Všetko to začalo jedno pekné stredajšie ráno. (12:11 pre tých, čo nezdieľajú moju predstavu rána.) Hneď ako sa zapol môj krásny Trillian ma pozdravila jedna blonďatá kráska, tu známa ako Modrá. (Viac informácií o nej je v Sociálnom experimente 3) Po krátkom rozhovore mi povedala, že má doma hotový koláč a ide k nemu robiť polevu. A keďže ja som veľmi zdatný v chápaní rôznych súvislostí, okamžite som pochopil, že je to pozvanie k nej domov na tento koláč. Aj napriek tomu, že mi niekoľko krát potom povedala, som si bol ďalej vedomý jej tsundere charakteru a tešil sa na koláč. A tak odišla preč pracovať na koláči a robiť iné veci mimo PC. (Ako to tí ľudia robia?)

Moja viera sa vyplatila a už o 2 hodiny som dostal pozvanie na koláč, bohužiaľ s pár problémami.

  1. Musím prísť na bicykli, z ktorého som asi 2 týždne dozadu skoro dostal infarkt pri šliapaní do malého kopčeka.
  2. Vonka je búrka aj, keď tvrdí, že u nich je pekne.
  3. Po koláči sa vraj pôjdem  bicyklovať dade s ňou a jej kamarátkou a ony narozdiel odo mňa majú kondičku aj mimo GTA.

Aj keď boli problémy dosť veľké a strašidelné, koláč zadarmo je proste koláč zadarmo a tak som musel vyraziť. (It’s Free!) Celá cesta je rovnaká, ako moja cesta do školy + pridaných asi 10 minút chôdze takže celkovo by som to pešo zvládol za niečo pod hodinu. Tu som spoznal výhodu bicykla, keďže bývam na kopci tak som mal väčšinu trasy hotovú za 15 minút a bol som na seba strašne pyšný. Bohužiaľ som hneď potom spoznal aj hlavnú nevýhodu. Kopec ktorý mám problém vyšliapať aj sám bez bicykla bol s ním zrazu zabijak. Po tom ako som ho vyšiel som sotva dýchal a myslím, som skoro vbehol pod auto, už si to poriadne nepamätám. Potom som našťastie šiel už iba po rovine a trochu dole kopcom a dostal som sa k cieľu, ku kolá… k domu Modrej.

Tam som už za plotom zbadal ju (Bola celá v zelenom!), na nej 4 vtáčikov, ktorým odstrihla krídla aby jej neuleteli (A ona, že má rada prírodu a zvieratá…), a jej úžasného psa. (Zo všetkých, ktorých som spoznal tým, že som ju skontaktoval mám najradšej asi toho psa. A to som tých ľudí spoznal hádam vyše 20!) Otvorila bráničku a ja som sa pokúsil dostať zo seba pozdrav, ale dych som viditeľne zabudol niekde v polke kopca. Dokonca sa mi podarilo prísť skorej, ako jej kamarátka ktorá býva tak 10 minút chôdzou ďaleko (Ženské a to ich chystanie…), takže som bol na seba fakt pyšný. Onedlho na to, ale prišla a prišiel aj koláč. Tu som došiel k ďalšiemu problému bicyklovania, aj keď bol koláč výborný, ja som zvládol sotva jeden kúsok, pretože mi z tej námahy aby som sa tam dostal, bolo zle. Potom sme sa nejakú dobu rozprávali a došli sme k niečomu z čoho som mal veľkú radosť! (Ou ako som sa mýlil…) Namiesto bicyklovania mi pôjdu ukázať začiatok lesa, do ktorého vraj dakedy pôjdeme. Bohu vďaka má Modrá VRAJ poranenú nohu (Aj napriek tomuto „zraneniu“ jej nestačí proste nik.) a tak ma na tú dlhú prechádzku do neho nezatiahli rovno.

Cesta začala jednoducho, proste sa zobral pes a vyrazili sme. Povedali mi, že pôjdeme menšou skratkou aby sme ušetrili 15 minút. Prečo nie? Skratky sú sranda a čas drahý. Lenže potom som tú skratku zbadal… Ako to povedať… Na to, že to mala byť len cestička cez stromy to bolo šplhanie porovnateľné k menšej horolezeckej stene, hlavne keď ste zdatný turista ako ja. Po vyšplhaní tejto skratky som už sotva dýchal, takže som svoj kladný názor na ňu nemohol patrične vyjadriť. A to bol ešte len začiatok…

Les

Potom sme došli k ďalšiemu zákernému kopcu. Tento nebol tak strmý, šliapali sme dlhšie, ale nebolo to tak ťažké, problém bol na jeho vrchu. Našťastie ma na to upozornili skorej, pretože hneď ako sme dosiahli „pomyselný“ vrch, som zistil, že sme tak v polovici. Ale ani toto nebolo to najhoršie, čo ma tam stretlo. Tu som dokonca, ešte ani len nenadával po japonsky. Problém bol, keď sme došli k lesu, alebo ako povedala Modrá „Toto sú len stromy na lúke.“ To už bolo šplhanie. Netuším, ako túto cestičku vymysleli, ale mne to pripadalo ako náhodné sa predieranie cez stromy. Do kopca. Hneď som mal plné topánky bordelu, tvár od pavučín a iného lesného bordelu a dych zasa stratený na kopci. Keď sme tento kopec vyšli dostal som dlhší oddych, aj keď tie dve aj so psom vypadali, ako by si pokojne ešte šli zabehnúť maratón.

Takéto „pozitívne“ veci sa mi diali aj ďalej. Zem sa podo mnou rozpadala. (Nechápem ako je možné, že som sa nedolámal.) Konáre a menšie stromy v rukách lámali. (Fakt krásny pocit, keď sa chcete zachytiť o strom a on sa namiesto toho celý zlomí a ešte vám facne po tvári.) Všade bol otravný hmyz. Dokonca som sa pridržiaval aj niečoho plného osteňov. Lozil cez skaly. A hlavne som bol celú dobu s dvoma fanúšičkami prírody a fotiek. Takže sa furt dačo fotilo, naháňali sme užovku, rozplývali sa nad oranžovou žabou (Fakt netuším, čo na nej bolo tak super.) a ja som počúval názvy rastlín, ktoré som okamžite zabudol. V jednu chvíľu som sa dokonca prvý krát v živote naštval na Ryuu, za to že ma nechala, pretože keby sme boli spolu tak by som v tom lese určite nebol. 😀

Ale aby som nebol len tak negatívny skúsim povedať aj pár tých pozitívnych vecí. Našli sme jahody a aj keď ich bolo málo a boli malé, po niečom takomto je to najlepšie jedlo pod slnkom. Trávil som čas s dvoma peknými dievčatami! Aj keď jedno bolo trošku agresívnejšie a to, že som skúsil objať Modrú ma dosť bolelo. Ako som hovoril, tsundere… A hlavne ten krásny pocit, keď sme sa z toho lesa vrátili do civilizácie! Na nezaplatenie. Nanešťastie moje prosby o uschovanie bicykla na deň neboli vypočuté a ja som sa na ňom musel vrátiť domov. A keďže mi väčšina cesty tam šla krásne dole kopcom tak späť domov som ho už proste len tlačil.

Aby som to tak zhrnul… Zatiaľ každý sociálny experminet, nech bol akokoľvek divný, zložitý, náročný alebo ma psychicky zničil sa mi páčil. Tento už na tom tak dobre, ale nebol a ako som už písal na Twittery: „Rada pre fyzicky nerastných: Keď vás 2 baby zavolajú do lesa, nech sú akokoľvek pekné, nechoďte! Nie je to miesto pre vás.“ Robím to aby ste vy nemuseli! 😀 Týmto videom mi na pozvanie do lesa odpovedal spolužiak a ja s ním súhlasím. Ďakujem, že ste tu so mnou zasa stratili čas. Green!

Toto si spievam vždy, keď už nevládzem 😀

Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.