Sociálny experiment

Tento utorok (13.3.2012) som podnikol celkom zaujímavý experiment a tak som sa rozhodol vám o ňom povedať. Aj keď trval len jeden deň bol oveľa zaujímavejší ako môj týždeň bez PC, ktorý som podnikol už pred 2 rokmi a v utorok to boli 2 roky skoro presne. Ako som k nemu došiel si nie som úplne istý, pravdepodobne šlo o dočasné vypnutie hlavného rozumu inak by som sa na to nikdy neodvážil. O čom teda bol? Predstavte si človeka, ktorý sa nikdy nedohodol s kamarátmi aby šli niekde von. Že niekto taký nemôže existovať? Z časti hej, ale z 90% nie. Jediný s kým chodím takto von je môj bratranec Zipo (Píšem o tebe, zasa. Stačí?), ale to sa za tak úplne normálne neráta. Hlavne preto, že naše chodenie von sa skladá zo 45% rozprávaní o anime, z ďalších 45% o zombie apokalypse a tých posledných 10%  je o tom, kde sme sa to zasa stratili. A tak som sa to tento utorok rozhodol zmeniť a upraviť svoje chápanie vesmíru.

Keďže som vo „vydarenej“ matematickej triede, tak sa na 8. hodine, ktorá je matematika, v poradí už 3. za deň, sa pozornosť žiakov a záujem o matematiku drží na minimu. Dokonca aj ja už mám problém vnímať učiteľa a počítam si vo svojom vlastnom svete. A keďže matematika bola mimo témy, začali si spolužiaci vymýšľať, čo by spravili so zajtrajším voľnom, ktoré sme dostali, keďže sa maturovalo. A tak si aj moje spolužiačky vymysleli svoj plán. A tak sa rozhodli, že pôjdu zajtra von a zabavia sa. A aj napriek tomu, že vedia čo som zač (Už sa za to že som úchyl na anime a 2D nehanbím ani trochu. Som na to dokonca pyšný a rád sa tým chválim. :-D), rozhodli pozvať aj mňa. A ja som v zápale vypnutia zdravého rozumu a zobudenia z môjho sveta matematiky, v ktorom počujem hlas krásnej Miku, povedal, že pôjdem aj ja. Po tom ako ma dostala informácia, že sa pôjde o 8:00 som zaváhal, ale povedal som, že ak sa pôjde o 9:00 tak mi dokopy asi 3 hodiny spánku budú stačiť.  Dohodli sme sa ešte s ďalšími dvoma spolužiakmi, že pôjdu tiež a tak som si povedal: „Fajn, bude nás dosť to môžem ísť na v móde polospánku a nič si nebudem pamätať.“ A s týmto pocitom som si v noci o tretej šiel ľahnúť s tým, že sa zobudím o 7:00 aby som sa mohol hodinu vykopávať z postele.

7:00, budík zvoní. Zvládol som sa vykopať už za 20 minút pretože mi došlo, že si môžem dať stiahnuť Another (Článok o zimnej sezóne som preložil, nebojte bude.) a dať si ho za odmenu, keď sa vrátim domov. Vtedy som ešte predpokladal, že to bude pred obedom a pozriem si ho hneď ako sa vrátim. 2 veľké chyby… O 8:00 vyrážam z domu, je pekný deň a v rámci akcie „Budem chodiť pešo aby sa nepovedalo, že sedím celý deň len za PC a vôbec nechodím von“ sa vydávam na 40 minútovú túru. Cestou som si ešte hovoril: „Možno si zo mňa robili srandu. Prídem tam, nik tam nebude, otočím sa a idem domov pozerať. Prejsť by som sa šiel aj tak.“ Ako som mohol urobiť toľko chybných záverov behom 2 hodín? Asi nedostatok spánku. A to sa to len začínalo.

O 8:45 sa stretávam s cieľom. Teda spolužiakmi. Presnejšie spolužiačkami. Tí dvaja sa na to vykašlali. Plán sleep mode padá. Pre ľudí, ktorý by začali oslavovať nejako takto: „Super 2 baby a ja sám? Epic win!“, nezabúdajte kto som. Ja oslavujem, nájdenie anime, ktoré je schopné nahradiť reálny život aspoň na 6 hodín. A aj anime mi hovorilo, že keď je prevaha ženského pohlavia na jedného chalana nastávajú problémy (Keitarou by vám mohol rozprávať :-D). Vydávame sa do naše obchodného strediska, jediné miesto okrem krčiem, kde sa stretávajú mladý pokiaľ viem (školu nerátam). Vďaka môjmu zaujímavému spoločenskému životu môžu byť informácie nepresné. Vydávame sa po obchodoch, trasou, ktorú nepoznám. Asi preto, že ja do obchodov s oblečením ani nepáchnem.  Pokiaľ viem, tak chalan v mojom veku by mal pri daných situáciách, v ktorých som bol počas prezerania obchodov, reagovať hocijako, len nie tak ako ja. Nech sa dialo čokoľvek, nestaral som sa o to a bral to s chladnou hlavou. Trošku mi to teraz pripomína Yuki zo začiatku Haruhi. Ale malo to konečne aj prvé plus. Dostal som zadarmo zmrzku! Lucky! 😀

Prichádza čas obeda. Moja nádej na návrat pred obedom je nenávratne preč. Vydávame sa najesť do časti s rýchlim občerstvením (Keďže neuznávam míňanie peňazí na niečo, čo mi nezostane dlhšie ako pokiaľ to nezjem, neplánujem jesť.) Je nuda poďme hrať karty! Tu už sa ukázala výhoda mať ma so sebou. Akožto úchyl značky GreenMan so sebou nosím vždy kapsičku plnú užitočných vecí. Pero, papier, šraubováky, nožnice, zaplaovač, príbor… A samozrejme karty. Konverzácia sa zvrtla na tému „Kam pôjdeme teraz?“. Všetky obchody prezreté (Teda myslím, fakt neviem ako to funguje. V kníhkupectve a elektre sme neboli.) A potom to šlo už len dole vodou. „Poďme k Lukymu! Ja chcem vedieť ako to u neho vypadá. “ [Pre pomalejších Luky som ja. Lord Lukáš GreenMan (podľa Twitteru a Facebooku) Kurčík]. Prečo chceli vedieť, ako to u mňa vypadá? Asi zato, že v reále by ma, ako normálneho popísal fakt málokto ak vôbec niekto. Ale to nie je podstatné. Podstatnejšie je, že ja som povedal: „Kľudne.“ Prečo som to urobil? Z 50% to bude únava. Zo 40% to bude sľub, ktorý som dal mame. Dohodli sme sa, že jej domov donesiem dievča. Podmienky: živá, príde dobrovoľne, nesmiem byť kvôli nej považovaný za pedofila a nesmie byť ani tak stará aby jej musela moja mama vykať. A tak som si povedal, že to splním a rovno na 200% za deň. 😀 A tých 10%? Preboha som chalan, čo pozerá anime a má peknú zbierku mangy s určitou tématikou, nikdy neviete, čo sa stane. 😀

A týmto som urobil po prvý krát v živote už druhú divnú vec. Pustil do svojej centrály človeka, ktorý nie je rodinný príslušník. A dokonca je ženského pohlavia. Po prejdení prvotného šoku, z mojich obrázkov z anime po stenách a 2 figúrkach na stole (Haruhi a Azu-nyau). A čo sme robili potom? Keďže jedna z nich sa bála (Vďaka mne zasa bojí, ale ja som si to Anoter odpustiť nemohol.), pustili sme si Sen to Chihiro no Kamikakushi vďaka ktorému sa ho bála. Aj napriek mojim protestom to muselo byť s českým dubbingom, ale vydržal som (Anime bez japončiny už proste nie je ono.). Keďže sa u nás v triede šíri Minecraft, ako vírus, ukázal som im aj pár vecí v ňom a vydali som sa ich odprevadiť domov.

A tak nejak to v skratke bolo. Teraz vyvodíme závery. Aj keď túto interakciu ľudí furt nechápem, prišiel som na pár plusov. Veľké + sú veci zadarmo, viem nemalo by sa to, ale keď je niečo zadarmo beriem to. Aj keď to nerád priznávam, bola to sranda. Keď by som sa s tým viac vyhral mohlo by sa to aspoň z časti podobať a nahradiť anime. Ale stiahnuť si anime alebo upraviť celý život má jasného víťaza. Anime. Na pustení ľudí do centrály som už veľa plusov nenašiel, len splnenie spomenutého sľubu a viera v už spomenuté. 😀 Bol to zaujímavý experiment a určite si ho raz za rok zopakujem, rovnako, ako svoj týždeň bez PC, ale tiež sa na neho nebudem celý rok tešiť. Dúfam že som vás nenudil, pobavil a možno som vám aj pomohol. Bolo to dosť dlhé takže Green a prijemne sociálne interakcie prajem.

A ešte na koniec ako bonus obrázok, ktorý ma strašne zaujal myšlienkou, ani neviem prečo. You’re Happy by ~ImaginarySmile.

Pridaj komentár